História, v ktorej pokračuje zbor Soli Deo Gloria

Okolo roku 30 zomrel zástupnou smrťou za hriešnikov na kríži  Pán Ježiš Kristus – vekmi očakávaný Spasiteľ sveta, vzkriesením z mŕtvych osvedčený Syn Boží. Do detailov naplnil stáročné starozmluvné proroctvá a činil nevídané divy, zázraky a znamenia, pričom osvedčil svoje miesto Božieho Syna vzkriesením z mŕtvych po troch dňoch a potom vstúpením k Otcovi, odkiaľ sa skoro vráti, aby súdil živých i mŕtvych. On si vyvolil apoštolov, aby boli základom Jeho cirkvi, pričom sám je jej uholným kameňom. Na Letnice pod kázaním Petra vzrástol cirkevný zbor v Jeruzaleme na tritisíc. Neskôr evanjelium menilo životy mužov a žien po celom Judsku, Samárií a prechádzalo do pohanských zemí, kde vznikali ďalšie cirkevné zbory z hriešnikov, ktorí robili pokánie, verili v Pána Ježiša, dávali sa krstiť, pripájali sa do cirkevných zborov a oddávali sa nasledovať celú cestu evanjelia.

Na konci 1. storočia sa odhaduje, že bolo asi pol milióna kresťanov v Rímskej ríši. V tomto čase Duch Svätý cez apoštolov už ukončil zjavovanie novozmluvného Písma a uzatvoril ho, čo sa neskôr i formálne v cirkvi rozlíšilo. Ďalší apoštoli už neboli potrební, ba ani nemohli byť ustanovení, keďže nevideli vlastnými očami vzkrieseného Krista. Základ učenia bol položený. Cirkevné zbory boli mieste spravované staršími, čo boli to isté ako biskupi a pastieri, a zaopatrované diakonmi. Držali apoštolské a prorocké učenie zapísané v starozmluvných a novozmluvných Písmach, prehlasovali evanjelium milosti a privádzali ďalších k viere v Pána Ježiša svojou usilovnou službou a svedectvom. Ich život zdobilo čisté učenie a často preto aj trpeli. Avšak čím viac miestne alebo celoštátne prenasledovania rástli, tým viac cirkev hojnela. Do štvrtého storočia získala mnohých za učeníkov evanjelizačnou prácou každého kresťana, snáď v desatine Rímskej ríše boli skutoční nasledovníci Pána, akokoľvek boli chudobní.

V štvrtom storočí cirkev zažila slobodu, ale nemálo falošných ľudí sa do nej dostalo kvôli prospechom, ktoré získala od štátu. Niektorí reagovali útekom do pustiny a začali prvé kláštory. Na druhej strane si Boh zachovával cirkevné zbory. Vzbudil mnohých významných učiteľov, ktorí pomáhali brániť a prehlasovať vieru – Jeronym, Augustín, Tertulián, Kapadócki otcovia a mnohí ďalší. Boje z herézami vyústili v tom čase do veľkých koncilov, kde bola obraňovaná najmä otázka kánonu Písma a trojjedinosti Boha, osoby Pána Ježiša a Ducha Svätého, a kde vznikli prvé významné kréda. Žiaľ, hoci dobre a nádejne mienený, predsa len nie podľa Biblického plánu začínal sa objavovať element pápežstva, ktorý však ešte potreboval niekoľko storočí dozrieť do neskoršej antikristovskej neskoršej stredovekej podoby. Jeho vzrastu pomohli problémy v upadajúcej ríši a slabosť cirkvi bojovať s herézami.

Stredovek priniesol nemálo bolestí. Do cirkvi sa často hoc z dobrých úmyslov, ale nie podľa Biblie vnášajú nové neosožné praktiky a učenia. Takto moc pápežstva je posilnená a neraz zneužívaná, uctievanie sa stáva vonkajším a pompéznym, miesto jednoduchého duchovného, ako ho nariadil Kristus a apoštoli. Ľudia nerozumejú Písmu, ani tomu, čo počúvajú, keďže často neznie ani v ich rodnom jazyku, ani nie je vykladané, ako bývalo. Ikony Krista a svätých začínajú zdobiť zborové budovy, hoci dovtedy storočia neboli potrebné. Mnohí ľudia osobne nepoznajú milosť, keďže zvesť milosti je zastretá a evanjelium spasenia milosti pre hriešnikov je zmenené na spasenie zo skutkov. Cirkev sa rozdeľuje na východnú a západnú. Začína sa objavovať nová praktika premieňania oblátky a vína (známa ako transubstanciácia) a uctievanie relikvií. Toto sprevádza pokračujúci morálny úpadok. Boh si však zachováva i uprostred toho zbožných mužov, ktorí hľadajú návrat späť k Písmu. Ozývajú sa hlasy ako John Wycliffe, ranná hviezda reformácie, ktorý je exhumovaný a spálený za preklad Biblie do rodnej reči ľudu. Ján Hus, ktorý jasne hlása Krista ľuďom, zomiera v plameňoch v Kostnici. Z Božej milosti 16. storočie prináša so sebou protestantskú reformáciu a s ňou mužov ako Martin Luther, Ján Kalvín, Ulrich Zwingli, Ján Laski a mnoho duší je vyslobodených z duchovnej tmy. Formuje silný misijný reformovaný prúd reformácie a prichádza mocne na Britské ostrovy.

Veľký návrat k Písmu a poslušnosť Písmu v reformačnej a skorej postreformačnej dobe platí svoju cenu. Začína sa kruté prenasledovanie a s ním nový zápas o zachovanie pravdy. Mnohí trpia z rúk rímskeho katolicizmu a štátnej moci. Zomierajú za vernosť Písmu, ktoré chcú poslúchať. Vo Francúzsku krv verných reformovaných vyznávačov Krista farbí Seinu do červena. V iných krajoch Európy sú mnohí vyhnaní uctievať do lesov. Ján Amos Komenský, najvýznamnejší český reformovaný učenec a otec moderného školstva, žije svoj život ako utečenec. Zo Slovenska mnohí končia na galejách, iných prenasledujú po mestách a berú majetky či zabíjajú. V Škótsku Kovenantoristi krvou podpisujú vernosť Kristovi a odmietajú sa podrobiť kráľovi ako hlave cirkvi. Najmä v Anglicku a Holandsku mnohí verní svedkovia viery pečatia svoje vyznanie v ohni a iní utekajú do novoobjavenej Ameriky hľadať žiť slobodu svedomia. A to všetko pre evanjelium milosti a život verný podľa neho v čistom svedomí. Ich vyznania viery doteraz ostávajú nosnými vyznaniami, ku ktorým sa hlási náš zbor, alebo ktoré sú mu blízke. V tomto čase 17. storočia vzniká Dortské vyznanie, bojujúce s chybou arminianizmu, Westminsterské vyznanie a vynikajúce katechizmy.

Baptistickí reformovaní kresťania v Anglicku finálne prichádzajú s 2. Londýnskym Baptistickým vyznaním viery (1689) založeným na Westminsterskom vyznaní. Títo sa zvyknú skoro na to nazývať partikulárni baptisti, teda baptisti držiaci reformované doktríny. Mnoho puritánov v Anglicku hlása mocne evanjelium a životy mnohých sú zmenené Kristovou mocou do šťastnej svätosti. Európa vďačí týmto kresťanom za prebudenie nielen duchovné, ale aj intelektuálne (v oblastiach vzdelania, školstva) a sociálne (vznik nemocníc, detských domovov). Deti sú systematicky získavané pre Krista, neraz z ulíc. Puritáni ako Richard Baxter menia celé domácnosti a dediny podľa Božieho Slova. Vzniká vzácna literatúra, väčšinou ako ovocie vernej kazateľskej služby, ktoré dodnes žehná cirkev. Zbor Soli Deo Gloria z nej dodnes čerpá.

Európa však zabudne na Božie požehnania reformácie a spyšnie. Francúzsko, ktoré vyhubilo mnoho svätých mužov, dokonáva svoju pýchu prinesením osvietenstva, ktoré sa v ďalších storočiach stane kolískou duchovného zruinovania nielen svojej krajiny. Osvietenstvo, v ktorého centre stojí človek (viera v ľudský rozum) však nedokáže uspokojiť ani len mysliaceho človeka hľadajúceho pravdu. Navyše nemôže mu dať ani nádej či silu poraziť hriech. Je to v dôsledku viery v relatívne názory ľudí, miesto viery v nemenné Božie Slovo ako v zjavenie nemenného Boha, o ktoré sa dá vždy oprieť v živote i v smrti. Nečudo, že osvietenstvo produkuje ľudí nenávidiacich Boha, pyšne sa stavajúcich proti Nemu a využívajúcich nepoctivé spôsoby pre svoje šírenie. Charles Darwin so svojou evolučnou hypotézou získava mnohých, čo sa chcú zbaviť Boha a takto radšej prijímajú tmu, keď odmietli predtým vo svojich srdciach svetlo. V Nemecku povstávajú otcovia zhubného teologického liberalizmu, čo v ovocí zruinuje státisíce duší. Ateisti, o ktorých predtým skoro nebolo ani len počuť, sa stávajú hlasnými a hrdými na svoje presvedčenie. Začínajú útoky na Písmo a výsmechy Boha. Naviac, niektorí nominálni kresťanskí myslitelia sa snažia zmiešať kresťanstvo s osvietenstvom a radšej obetujú vieru v neomylné Písma, ako svoj kredit v očiach človeka v ich dobe.

Na druhej strane však Boh koná a vzbudzuje svoju takmer zničenú cirkev, o ktorej povedal Kristus, že nebude premožená, nanovo uprostred morálneho bankrotu. Dni malých začiatkov v Anglii znamenajú čoskoro dni veľkých prebudení, ktoré navštívia aj Ameriku. Povstávajú kazatelia ako Geroge Whitefield, Charles a John Wesley, William Romaine a prinášajú po mestách a dedinách, po zboroch i po lúkach evanjelium. Tisíce hladných, hriechmi, alkoholom a špinavosťou zruinovaných duší povstáva z prachu a oslavuje Boha. V noci miesto rúhania opilcov počuť vrúcu chválu Bohu. Nedeľa sa opäť svätí - krčmy sú zatvorené a nedeľné športoviská sú opúšťané. Ľudia ďakujú Bohu za spasenie. Zhromaždenia rastú. Dopad na spoločnosť vo všetkých oblastiach trvá ešte desaťročia. V Amerike Boh vzbudzuje mužov ako Jonathan Edwards. Ľudia tam bežia k Bohu hľadať spasenie a život. Desaťtisíce ľudí sú navštívení Bohom a zachránených. Popri tom sa však snaží konať zlo aj satan. Nemálo nebiblických praktík i učení, čo sa dá nazvať fantizmom, chybami, herézami, či kultami, prichádza tiež, aby zatônilo pravdu. Ale Boh mocne navštevuje národy a zachraňuje, a povstávajú obrancovia pravdy. Boh opäť mení celú spoločnosť. William Wilberforce, obrátený kresťan, prichádza do anglického parlamentu a úspešne bojuje za zrušenie otroctva s modlitbami a radami verných kresťanov, ako bol John Newton. Evanjelium začína prenikať do krajín, kde predtým nikdy neznelo. Otec novodobej misie, reformovaný baptistický kazateľ William Carey odchádza do Indie a po rokoch namáhavej práce vidí mnohé ovocie svojho úsilia. India je zmenená a vďačí mu nielen za evanjelium.

V devätnástom storočí, opäť uprostred úpadku v cirkvi, Boh si vzbudzuje verných mužov. Reformovaný baptista C. H. Spurgeon, pevne oddaný 2. Londýnskemu baptistickému vyznaniu viery, povstáva a káže ukrižovaného Krista v známom zbore Metropolitan Tabernacle v Londýne. Jeho služba je požehnaná obrovským ovocím, mnoho tisíc duší je získaných a mnoho dobra je urobeného. Je vychovaná nová generácia kazateľov. Spurgeon sa radšej oddelí od všeobecných "ekumenistických" baptistov a stratí svoje meno na tomto svete, ako by mal stratiť korunu za vernosť evanjeliu a čistotu v službe. 

Na Slovensko a Čechy, i keď málo, predsa len v minulom storočí začínajú prichádzať reformované prúdy držiace Westminsterské štandardy. Boh tiež pracuje a vzbudzuje uprostred protestantských denominácií mužov a ženy, čo zanechávajú veľkú prácu a čerpajú z reformovaných baptistov tam. V polovici 20. storočia ostáva nádherné ovocie po prúde sestier Royových či Jozefa Roháčka a jeho prvého a pritom požehnaného a dodnes používaného prekladu Biblie do slovenčiny. Prvý reformovaný baptistický zbor, pevne oddaný 2. Londýnskemu baptistickému vyznaniu však vzniká až na začiatku 21. storočia v Žiline s cieľom svietiť ako svietnik a poctiť Boha prácou, ktorú mu tu Boh vymeral. Za Jeho vznikom stálo mnoho sĺz, obetí, modlitieb a námahy. Neraz bol napádaný a Pán naň vždy milostivo pohliadol a kiež mu ešte Pán dopraje vo všetkej čistote a vernosti byť Jeho svietnikom až po deň Pánovho príchodu.

Reformovaný baptistický zbor Soli Deo Glória nespomína lacno históriu vyššie. Nehovoríme lacno o vyznaní viery, čo držíme, ale Pravdu v ňom vyjadrenú sme boli sami objavil v Biblii a preto sa k nemu hlásime. Nehovoríme mená preto, aby sme sa nimi pochválili, ale vieme, ako a v čom títo ľudia zmýšľali a zodpovedne tvrdíme, že sú z nášho alebo nám blízkeho prúdu a každého pozývame sám pre seba si prejsť ich učenia a usúdiť, ku komu majú najbližšie dnes na Slovensku. Pokračujeme so žezlom v našej krajine, čo sme prebrali od našich predkov vo viere.

Niekoľko praktických dôsledkov:
1) Náš zbor nie je novodobý pokus o vybudovanie cirkvi. Má jasné historické korene a dedičstvo. Nie sme historicky ani teologicky novými, ale držíme verne tie pravdy, čo držali naši predkovia vo viere. Ich zbožný príklad a ovocie nás povzbudzuje nasledovať takú vieru.

2) Náš zbor je čitateľný. Každý môže skoro zistiť, čo v ňom môže očakávať teologicky i prakticky, keď sa pozrie na našu históriu a najmä vyznanie viery.

3) Náš zbor je odhodlaný z Božej milosti pokračovať v šľapajách týchto predkov v čase i v nečase, v popularite i v nepopularite. Kiež sám Pán sa milostivo prizná.

Soli Deo Gloria, Žilina, 2014